Dokážeme sa postarať o našich občanov za hranicami?

Slovenskí občania sa za hranicami neraz ocitnú v nečakaných situáciách, pri ktorých je na mieste pomoc našich zastupiteľských úradov. Žiaľ, nie vždy je táto pomoc niečo platná či adekvátna. To, že Slovensko má v zahraničí svoje ambasády samozrejme neznamená, že v daných krajinách majú našich občanov vodiť za ruku. Mali by však byť nositeľmi istoty a pomoci aspoň v mimoriadnych životných situáciách či nebodaj pri krízových udalostiach.

Sama nemám pozitívne skúsenosti s prácou našich zastupiteľských úradov a v posledných rokoch som si vypočula viacero prípadov, kedy občania v rozličných situáciách rovnako neboli spokojní s tým, ako im naše ambasády pomohli, respektíve nepomohli.

Minimálne na pováženie je aj prístup nášho veľvyslanectva v Jakarte počas tohto leta ku Slovákom, ktorí sa na začiatku augusta ocitli na ostrove Lombok v čase ničivých a tragických zemetrasní. Správy obehli celý svet, naše médiá aj správa o tom, že na mieste sú v poriadku štyria Slováci. Ambasáda by sa však o nich možno ani nedozvedela, keby ju sami nekontaktovali. A to napriek tomu, že títo občania boli pre danú lokalitu nahlásení aj v systéme Ministerstva zahraničných vecí. Aj keď o nich náš zastupiteľský úrad už vedel, o záujme o týchto ľudí z ich strany nemožno veľmi hovoriť. Zvlášť v priamom porovnaní s prístupom fungovania zastupiteľských úradov Rakúska voči svojim občanom na rovnakom mieste v rovnakom čase. Aj preto som sa rozhodla opýtať kompetentných, či sme pripravení pomáhať Slovákom v krízových situáciách. Úplné znenie interpelácie na ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky Miroslava Lajčáka nájdete nižšie.

Máte aj vy negatívnu skúsenosť s fungovaním našich zastupiteľských úradov? Dajte mi o nej prosím vedieť (info@vieradubacova.sk). Spoločne sa budeme pýtať na dôvody, pre ktoré neprišla očakávaná pomoc. A najmä, ako by takáto pomoc v budúcnosti prichádzať mohla.


Interpelácia poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Viery Dubačovej na ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky Miroslava Lajčáka vo veci fungovania zastupiteľských úradov v prípade pomoci Slovákom v zahraničí pri krízových udalostiach:

Vážený pán minister,

v súlade s článkom 80 Ústavy Slovenskej republiky a § 129 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, si Vám dovoľujem podať interpeláciu, vo veci fungovania zastupiteľských úradov v prípade pomoci Slovákom v zahraničí
pri krízových udalostiach.

Obrátili sa na mňa s podnetom občania, ktorí sa v úvode augusta tohto roka nachádzali na Indonézskom ostrove Lombok v čase ničivých a tragických zemetrasení. Pri ich slovách, ale aj skúsenostiach iných turistov či ľudí pracujúcich za hranicami, ktoré som si vypočula v minulosti, sa žiaľ priam sama vyslovuje otázka, či sa vieme postarať o našich občanov v krízových situáciách.

Dva páry mladých Slovákov, ktorí sa v lete vybrali do Indonézie a v čase zemetrasení 5. a 6. augusta sa ocitli na ostrove Lombok, na prvý pohľad splnili, čo mali. Minimálne dvaja z nich boli vopred nahlásení v systéme MZV SR, že sa v danom čase budú v oblasti nachádzať. Napriek tomu ich zastupiteľský úrad v Jakarte či iný orgán MZV SR v čase krízovej situácie sám nekontaktoval.

V čase zemetrasení tak urobili títo samotní občania, ktorí na ochromenom ostrove získavali len obmedzené informácie. Po kontaktovaní zastupiteľského úradu sa žiaľ dozvedeli len toľko, že situáciu veľvyslanectvo zaznamenalo, zisťovali potenciálnu hrozbu vĺn cunami a následne sa už len dotknutých občanov pýtali na ich pocity z udalosti, pričom z takejto komunikácie občania nenadobudli práve pocit profesionálneho prístupu.
V poriadku, títo občania mali na ďalší deň zabezpečený let z ostrova a nepožadovali žiadnu mimoriadnu pomoc. Samotný zastupiteľský úrad ich však, napriek ďalším zemetraseniam ešte počas nasledujúcej noci, samostatne vôbec nekontaktoval.

V kontraste s týmto prístupom je ale potom najmä fungovanie služieb zastupiteľských úradov iných krajín. Konkrétne sa s týmito našimi občanmi na mieste nachádzali aj občania Rakúska, ktorí boli priamo kontaktovaní od svojich zastupiteľských úradov či informovaní aktuálnymi SMS správami každých tridsať minút o vývoji situácie.

Práve určitá proaktivita zastupiteľského úradu je v takejto chvíli očakávaným príspevkom k pocitu istoty a často mimoriadne dôležitá pre usmernenie ľudí v stresových situáciách. A tento prípad nie je v tomto ponímaní ojedinelým. Rešpektujem, že práca zastupiteľských úradov má určité limity, avšak očakávaný je práve proaktívny ľudský prístup v ponúkaní možných riešení krízových situácií, poskytovaní aktuálnych informácií a zaujímaní sa o ďalší vývoj situácie občanov.

V tejto súvislosti ma zaujíma niekoľko faktov k práci našich zastupiteľských úradov v jednotlivých krajinách:

  1. Bol v spomínanom prípade postup Veľvyslanectva SR v Jakarte správny?
  2. Prečo sa zastupiteľský úrad ďalej o slovenských občanov v krízovej oblasti nezaujímal?
  3. Aké kvalifikačné predpoklady musia spĺňať pracovníci zastupiteľských úradov, ktorí komunikujú s občanmi v krízových situáciách?
  4. Prechádzajú pracovníci, ktorí komunikujú s občanmi v krízových situáciách psychologickými testami?
  5. Kto a akou formou zabezpečuje informovanie slovenských občanov, nahlásených v systéme MVZ SR, v krízových situáciách? Považujete fungovanie týchto služieb za dostatočné?
  6. Majú podľa MVZ SR zastupiteľské úrady a menovite práve konzulárne služby a krízové situácie dostatočné personálne kapacity v jednotlivých štátoch?

Vopred ďakujem za konkrétne odpovede na uvedené otázky.

S úctou

Viera Dubačová